Atherton je neskutočne veľký egoista, ktorý si doslova vyberá s kým sa bude rozprávať a s kým nie. Na spoločnosť on sám osobne ani tak vyberavý nie je, ide skôr len o to, že sa snaží udržiavať akýsi štandard a úroveň. Nerád by videl sám seba ako sedí so štamgastmi, ktorí v živote ulovili možno tak jednu malú rybičku z ktorej robili v priopitom stave najväčšiu rybu v Draconise. Skôr si vyberá spoločnosť, ktorá odpovedá jeho hodnote. Považuje sa za veľmi chcenú osobu, cennú a schopnú, sám verí rečiam a miluje to, keď o ňom prehlasujú ako je najlepším navigátorom, ktorý kedy žil a žiť bude.
Ak by ste jej však postavili vedľa seba dnes a pred tým, než stretol Mirabellu, ani jeden z vás by nepovedal, že ide o toho istého muža. Kedysi divoký a bujarý element, ktorý skôr pripomínal nespútanú búrku na nekonečnej hladinu vody zatiaľ čo sa o nej bili dvaja či viacerí kapitáni lodí, ktorí chceli odplúť. On ich len s arogantným úškľabkom zvykol sledovať, ale dnes? Dnes je však ten muž preč. Dospel? Alebo to bolo jeho zranené ego, ktoré z nej urobilo pravý opak, než je dnes? Je až nezdravo tichý a dokáže snáď prejavovať len dva druhy emócii. Tvár s kamenným výrazom s ktorým sa často díva do diaľky a premýšľa chladnou a vyrovnanou hlavou, zatiaľ čo tou druhou tvárou, kde je len jeden jednoduchý úškľabok plný arogancie a povýšenosti od ucha k uchu. Uškľabok, ktorý vyzerá až neprirodzene hrôzostrašne, až slabšie povahy donúti sa cítiť ako menej cenné bytosti. Schováva zaň všetky ostatné emócie. Radosť, chuť rozbiť niekomu hlavu o zábradlie lodi, jeho choré myšlienky o tom, že už nikdy neuvidí to čo nadovšetko miloval - svoju slobodu, ktorú prehráva v kartách. Smútok, tie hrejivé myšlienky, kedy spomína na svoju tetu. Miluje to, ako jeden úškľabok plný arogancie a jeho ega dokáže zmiasť všetkých na okolo.  Maskuje tak i svoje zranené ego zakaždým čo prehrá karty proti svojmu kapitánovy. Lepšie sa tváriť egoisticky, než dať najavo pravý opak.
Sám o sebe je ale veľmi pozoruhodný muž. O hviezdach dokáže rozprávať bez prestávky celé hodiny a opakovania niečoho čo už povedal. Vie o nich snáď všetko čo vedieť len môže ďalší vzdelanec hviezd a možno i niečo viac pri svojom celoživotnom štúdiu. Súhvezdia na oblohe sú niečím, čo ho neskutočne fascinuje a inšpiruje, ukazuje mu cestu vtedy keď je najviac v tiesni, rovnako ako sú spomienkou na všetko to krásne čo v detstve zažil. Jeho orientačný zmysel je niečo po čom túži každý. Atherton dokáže nájsť cestu než už je kdekoľvek a je jedno, že sú hviezdy ukryté pod mračnami a on nemá pri sebe ani svoj kompas, kamu. Ako by i uprostred vodnej hladiny vedel kam má ísť.
Stále je však ten typ človeka, ktorý toho druhého bez problémov oberie v kartách aj o jeho vlastné topánky. A je mu jedno či to bude čestnou alebo nečestnou hrou.  Miluje hranie kariet, celkovo hazardu, ktorému nedokáže odolať, keďže jej v prípade potreby dokáže zmanipulovať tak ako chce, bez toho, aby si to i skúsenejšie oko všimlo. Nemá problém pozorne a trpezlivo sledovať každý pohyb súpera, naučiť sa v ňom čítať a potom z neho vytrieskať i to posledné čo má. Čestnosť od jeho maličkosti môžete čakať len ťažko. Nenávidí prehry a ešte ťažšie ich nesie. Ťažko povedať, čo vyvedie, aj keď… on proti iným okrem Mirabelly neprehráva. Nájdu sa však výnimky, kedy si na čestnosť a spravodlivosť potrpí. A koniec koncov svoje slová aj tak vždy dodrží, pokiaľ niečo sľúbi.
Prahne k tendenciám sa správať povýšene a svojsky, nehľadí na pocity a potreby druhých. Prečo by aj mal? Nič z toho mať nebude a, že je Atherton poriadne chamtivý, povýšenecký a drzý muž, div sa svetu, že ešte sám neospevuje svoju krásu zakaždým čo sa pozrie do zrkadla. Tieto jeho vlastnosti ale Mirabella drží v reťaziach rovnako ako ďalších mnoho zlých. Dokonca jej spáry siahajú tak hlboko, až zabúda na niečo také, ako výsmech a škodoradosť existujú aj vtedy, keď nie je nikde v dohľadu.

Nie je niekto kto by skákal tak ako druhý píska. Skôr aby to nebolo onedlho opačne, ale v prípade svojho kapitána rešpektuje a plní každý jeden rozkaz či želanie bez výnimky o čo ide. Správa sa k nej inak než k väčšinu posádky. Čestne, slušne, ale väčšinu svojho času sa od nej stráni a keď už je pri nej, tak nerozpráva a venuje sa svojej práci. Nemá ju dvakrát v láske, aspoň teda nehodlá priznať, že by mu na tom dieťati, čo ho poráža v kartách a drží kvôli tomu pri sebe záležalo. Pravdou je však opak a on by bez problémov chránil Mirabellu i svojím vlastným životom. Rovnako tak je i jediným človekom na pevnine a na vode, ku ktorému je vždy úprimný a nevodí ju za nosom v ničom. I svoju tetu v listoch klame, nemá to srdce aby jej povedal, čo za človeka sa z neho stal. Buď Mirabelle odpovie alebo ju slušne pošle kade ľahšie, zatiaľ čo ostatných buď odignoruje alebo pošle tam kde slnko nesvieti, neberie si servítky pred ústa. Nemá potrebu sa jej spovedať tak ako sa nemá potrebu spovedať niekomu ďalšiemu. Rád si necháva svoje myšlienky a pocity pre seba. Nenávidí keď o sebe musí rozprávať, niekto sa jej pýta na jeho minulosť a ako sa k tomuto všetkému vlastne dostal. Siahá vtedy dosť často po násilí, keď si niekto nedá na prvýkrát povedať. Atherton je totiž niekto, kto aj napriek tomu, že nedokáže napísať jednu vetu v ktorej by nebolo nespočet chýb niekým, kto má šľachtické vychovanie a titul z Buckenskej univerzity.

Narodiť sa do šľachtického rodu, ktorý je známy svojim vysokým vzdeľaním a láskyplnosťou medzi členmi rodinmi sa dá považovať za výhru. A to, že sa do nej narodíte ako nechcený bastard zase ako tú najväčšiu smolu. Nechcené dieťa po ktorom ani pes neštekol. Až na jeho tetu, ktorá sa jej ujala a starala ako o svoje.  Edwin Bardot, meno ktoré dostal pri svojom prvom nádychu. Katharina jej milovala od mala, učila jej všetkému čo dneska vie. Hviezdam, orientácii, objavil s ňou jej lásku k lodiam a dokonca i k hazardu. Na svoje detstvo sa nemôže sťažovať. Jeho vlastná matka jej nenávidela, trestala za všetko čo mohla, snažila sa proti nemu poštvať väčšinu sveta. Ale Edwin to ignoroval, nejako prijal. Koniec koncom, bol neskutočný ignorant. Žil vo svojom vlastnom svete do ktorého prijal len Katharinu. Vlastného otca nepoznal a napriek k tomu bol k nemu často prirovnávaný - živelná pohroma, egoista, niekto kto myslí len sám na seba. Vďaka jeho charakteru privodil nie jeden problém svojej tete, ešte doteraz si pamätá jej smutné pohľady keď si s ním nevedela rady. S nevlastným otcom ale zažil zopár momentov, ktoré by sa dali opísať ako typické pre otca a syna, ale väčšinu času jeho osobu ignoroval a venoval sa svojim vlastným deťom.
Chlapec bol počas svojho skorého veku živelná pohroma. Nevydržal na jednom mieste, všetko musel vedieť, všetko musel objaviť, boli to typické vlastnosti ich rodu, nebolo teda pochýb, že aspoň niečo zdedil po svojej matke. Bol učenlivý, učil sa rýchlo, ale čo spečatilo jeho osud ako vývhrhela bolo to, že mal veľké problémy sa naučiť písať a čítať. Teda aspoň do takého stavu, aby sa to dalo nejako predýchať. Cez to všetko sa mu ale dostalo bohatého vzdelania. Takého ako jeho nevlastným súrodencom. Hodiny histórie, tanca, etikety, šermu, jazde na koni, politiky, umenia, umu obchodu. Do toho dominoval v lodení. Miloval keď jej teta zakaždým zobrala na palubu jej lode a on mohol navigovať námorníkov, učil sa od najlepších. Rovnako ako ale aj mohol pomôcť s plachtami, varením, maličkosťami. Lode a hviezdy, to boli jeho živly. Dokonca jej zobrala ako mladého na pár týždňov na číru vodu, kde sa tomu všetkému ešte viac priučil a sníval, že sa raz bude plaviť natrvalo. Nezabudne na to nikdy. Na čerstvý chladný a vlhký vzduch, na hojdanie vĺn, starania sa o loď, pozorovanie hviezd… hranie večerných karet a oberanie posádky o to, čo stavili.
V 13 rokoch nastúpil na univerzitu v Buckene, ktorú si neužil a skôr to bolo jeho najťažšie obdobie života. Veľmi rýchlo sa roznieslo tým, že je bastardom a všetko bolo razom ťažším. Problémy boli všade kam sa pozrel. Slovné urážky, naschváli, dosť často sa bil a nie raz mu hrozilo prepustenie. Na učiteľov bol vždy drzý, spolužiakov nenechal skákať po svojej hlave. Napriek tomu ale univerzitu dokončil a vrátil sa naspäť do sídla ako 16 ročný mládenec. Rok tam žil, väčšinou robil okolo koní, alebo pomáhal nevlastnému otcovi v obchodoch. Nikdy to nebolo nič zložité, skôr taká práca, ktorú by dokázal urobiť aj obyčajný služobný. Edwin nebol slepý a veľmi rýchlo si všimol ako jeho matka napadá Katharinu pri každej možnej príležitosti. Robila im schválnosti na plesoch a báloch, iných slávnostiach. Doteraz neľutuje, že sa jednej noci zbalil, zanechal po sebe vzkaz plný gramatických chýb a odišiel. Kam? To už nikomu nepovedal.
Nechal si narásť dlhé vlasy, zmenil meno na Atherton Roscoe. Ťahalo ho to k moru, k lodiam, prekrásnym a veľkým, ktoré zdolávali nezdolné vlny slanej vody. Začínal od nuly. Ako obyčajný námorník. Umýval zem, staral sa o plachty. Bol to ťažký život, ale bolo to niečo čo jej bavilo. Chcel sa preukázať ako navigátor, ale nikdy nedostal šancu. Scarlet lune bola jediná loď na ktorej sa plavil tak dlho. A bola to i loď, ktorá mu ponúkla odrazový mostík, keď sa pri jednej z búrok stratili. Navigátor sa nevedel zorientovať. Atherton sa ujal vedenia a k súši sa pdo jeho navigovaním doplavili pár dní po tom, čo im došli aj ich železné zásoby pitnej vody a jedla. Dvaja muži pošli, zvyšok to horko ťažko prežil. Kapitán si vtedy dával často za vinu to, že ak by počúvol mladé chlapčisko skôr, jeho muži by ešte žili a väčšina z nich si nenašla niečo bezpečnejšie, či nezmenila kapitána a loď pri prvej možnej príležitosti. Mladý muž tak urobil tiež, keď za ním prišiel počas jedného večera pri jeho partičke hrania iný kapitán, ktorý mu ponúkol miesto navigátora na skúšobnú plavbu. Prijal. A tak sa začal kolobeh toho, kedy sa plavil na mnohých lodiach, striedal ich jednu za druhú a stal sa akýmsi navigátorom žoldnierom. Nejako jej nelákalo zostať na jednej lodi na stálo, zoznamovať sa a zvykať si na ľudí. Takto sa mu darilo žiť niekoľko rokov. Ako mal šťastie v kartách, tak i v živote. Dokonca si našiel i niekoho s kým si vybudoval akýsi podivný vzťah a dokázali spolu vychádzať nie len v posteli, ale i pri poháriku alkoholu. Tento vlastník bordelu bol jednoducho stavaný inak, keď dokázali ísť spolu ruka v ruke. Ale to v kartách a neskôr ani v živote netrvalo večne, keď prehral proti dieťaťu! V kartách ho porazilo dieťa! Jeho! Arthertona, ktorý v kartách s nikým predtým neprehral! Prvé minúty sa pozeral, nechápal, potom chcel odvetu a znovu prehral. Hru ukončil a na druhý deň jej čakalo to isté a ďalší, ďalší… Dal si zopár hier s ďalšími ľuďmi, vyhral, kde bola teda chyba? Doteraz netuší prečo kývol na to, že ak prehrá, bude sa plaviť na lodi poď ňou. Možno v tom hrala veľkú rolu jeho povaha a túžba poraziť ju v kartách bola až priveľká. Prehral tú hru. Spečatil svoj osud a úplne sa stiahol do seba. Už len kvôli svojmu ublíženému egu z toľkých prehratých hier. Opil sa, párkrát. Nadával o to ešte viac. Pobil sa. Ale svoje slovo dodržal a stal sa navigátorom pod vedením… smrada. Doslova. Uzatvoril sa, úplne upokojil, bol na nepoznanie. Mirabellu ako svoju kapitánku prijal, ale všetko to považoval ako za trest. Dokonca na chvíľu mal pocit, že to vlastne všetko nenávidí. Vodu, lode, hviezdy… všetko. To sa však časom vyparilo ako para nad hrncom. Nebol hlupák, ba naopak, Atherton bol inteligentným mužom, ktorý si všimol, že i napriek svojmu mladému veku a tomu, že sa snaží zakryť tým kým skutočne je… je dieťa dobré. Bola dobrou kapitánkou a nejako ju dokázal vtedy i konečne prijať. Takisto časom dokázal akceptovať i zvyšok posádky a hoc to nahlas nikdy neprizná, zapáčil sa mu takýto život. So svojim kapitánom hrá každý deň karty o svoju slobodu. Aj keď ju prijal neznamená to, že k nej nechová istú zášť za to, že jej o ňu pripravila. Odmieta prijať to, že si za to svojin spôsobom môže aj on sám.