Jeden by si povedal že korunní princ bude mať ľahký život ak nebudú pozerať na jeho povinnosti no v živote Aerona to tak celkom nebolo. Na svet prišiel spolu so svojou sestrou Aeryn. Čo viac by si mohol manželský pár i priať než dve zdravé deti a dediča. Avšak... ich matka, k nim nikdy necítila zrejme viac ako povinnosť. A otec? Tak ako u jeho vlády tak u rodiny tomu nebolo inak ako zakladanie si na jeho pilieroch, poslušnosti a ráde. No čo by si z toho malé dieťa robilo? Dvojčatá vyrastali viac menej na očiach služobníctva v rukách služobníctva, neskôr za prítomnosti i súrodencov a učiteľov. Ako prvý došiel na svet ich mladší brat Virion, vlasy nemal tak biele ako tie ich, no i tak sa podobal na ich otca. A krátko na to na svet prišla aj ich sestra Ravena.
Nebolo to nič čo by ich vtedy vo veľkom zasiahlo, sami mali keď prišli na svet tri až štyri roky. Vždy bol učenlivým a živým dieťaťom, zdal sa príkladom na budúceho kráľa. No vždy mohol mladý korunní princ otočiť hlavu k svojej sestre a nájsť tam pomoc či už v zločine tak aj radu do ešte vtedy detského života. A nech urobili čokoľvek, vždy ťahali za jeden koniec. Spolu so sestrou ale mu robil od narodenia spoločnosť aj náhrdelník s príveskom. Zvláštna to vec, niekto by povedal že od sudičiek mladého korunného princa a iní hovoria že išlo o prvý dar od jeho otca pre drahého prvorodeného. Ide o krásny kúsok šperku bez ktorého sa princ ani neumýva.
Zlatá retiazka ktorá drží pevne v sebe na prívesku pripomínajúce slzu veľký kus karneolu. Po celom karneole sa nachádzajú tepané a zlatom zdobené znaky. Nikdy nebolo nikoho kto by s pokúsil princovi jeho náhrdelník vziať. Bolo to jediným o čo sa nedelil ani so svojou sestrou, prečo? Lebo sa domnieval že jeho prívesok šťastia by mohol niekomu nedaj bože privodiť smolu.
No speť k jeho minulosti. Princ dospieval ako z vody. A čím ďalej tým viac rástol nie len v niekoho s jasnou budúcnosťou, ale aj v žiadaného muža. Oči farby zlata a vlasy belšie ako čerstvo napadaný sneh. Vysoký na svoj vek. Už ako štrnásťročný trávil čas nie len rád v spoločnosti ako takej a na zasadaniach rady ale aj na plesoch a báloch. Vtedy ešte len venujúc mladým slečnám svoje oči, pár slov a tanec či dva. Vždy bol láskavejší ako jeho rodičia no o nič menej rozvážny.
No jeho záujem o ženy rástol tak ako bolo zdravé. No nebol ani hlupákom aby ohrozil meno svojej rodiny. Avšak začal sám organizovať viac plesov. No netrvalo to dlho než došlo na jeho pätnáste narodeniny. Všetko sa zdalo spočiatku normálne. Avšak len do doby než princ sa zhrozil. Keď sa zobudil a na nohách a na chrbte ucítil niečo nové.
Vstal pred zrkadlo a snažil sa ta dovidieť keď uvidel perie. Snažil sa naň dočiahnuť vtrhnúť ho, no nešlo to. Odmietla pustiť kohokoľvek do komnát než vzal meč ktorým si trel o chrbát tak dlho než perie zo seba doslova zoškriabal ako šupiny z ryby. Trvalo niekoľko dní než sa to vrátilo, rany sa zacelili a vyrástlo ďalšie perie. A intenzita rastu sa skracovala.
Princ sa v tomto období ponoril naplno do štúdia. Chcel prísť na koreň veci. No nezlepšilo sa to, ba naopak zhoršovalo. A len po mesiaci sa obrátil i na svoju drahú sestru a dvojča. A večery sa stali ich tajomstvom. Večery plné bolesti kedy mu jeho vlastná sestra vytrhávala pierko po pierku z kože a nožom sa snažila zarovnávať akékoľvek abnormality. Pričom ich nikto nemohol počuť ani podozrievať. Nechávali si predtým doniesť neraz hrdličky ktoré za rúška noci i púšťali no mnohí sa domnievali že ich princ krute hluší pre vlastné potešenie. I tak sa ale vždy snažili zbaviť dôkazov. A on sa uzatváral do seba, priateľom sa mu stali knihy, šach a steny komnát, ktoré opúšťal len keď mu nedala bolesť spať a vydával sa na večerné prechádzky. Jeho služobníctvo mohlo do komnát len na pravé poludnie keď odkladal všetko. Medzitým neraz musel meniť svoje obväzy a zbavovať sa zakrvaveného oblečenia ak presiakli. Vytvoril o sebe tak dojem muža ktorí si málokedy oblečie niečo dva krát. A čo sa týkalo iných aktivít? Otec bol spokojný s jeho štúdiom, avšak cvičisko, tam trávil len nevyhnutný čas keď mu to bolesť dovoľovala a vzdal sa akýchkoľvek vážnejších duelov. Nehodlal sa zraniť a riskovať že by za ním niekoho poslal vlastný otec či matka. Nemal nikdy slovo tak veľké aby prehlušilo slovo kráľa či kráľovnej. No pochyboval že by oni pochopili jeho kondíciu. A do jeho večerov nikdy nikomu nič nebolo. Perie, holubice, ženy. Aspoň to bol ten dojem ktorý princ vytvoril s o všetkým čo okolo seba robil. No naozaj? Podobal sa na to čo jeho rodina tak nenávidela, tak lovila a odsudzovala a sám sa nevidel ako o nič menej než monštrum. Je to kliatba? Deje sa to pretože preliali toľko dračej krvi? I tak ale nebol deň kedy sa princ vzdal. Nemohol a preto stále hľadá cestu.