Niekoho temnota začne obklopovať až počas dospievania a prechádzania žitom, zažívania mnohých vecí, ktoré človeka donútia sa zmeniť. Obklopiť sa zlom a používať to ako svoj najsilnejší štít a najostrejšiu zbraň… Iní sa zase zrodia, aby kráčali samotnou temnotou. Dívajú sa dlho do priepasti, až sa priepasť začne pozerať do nich. Akshara sa taký narodil. Bol chlapcom, ktorý bude stáť celý život na okraji priepasti a dívať sa do nej, bez ohľadu na to, ako desivý je pohľad priepasti, ktorá jej pohlcuje. Ako tretí zo siedmich súrodencov to nikdy nemal ľahké, ale nemohol povedať, že ani najťažšie. Tí, čo sa narodia na pokraji chudoby, kedy žijú z ruky do úst, neustále bojujú s hľadom majú čo robiť, aby prežili. Nie to ešte, keď je okolo vás biely kožuch snehu, ktorý vás pred chladom neochráni. Ak by nebolo jeho starších súrodencov, neprežil by, nenaučil sa chodiť, neskôr vďaka staršiemu bratovi kradnúť tú trochu, ktorá sa dala. Život to bol ťažký, priam mizerný, keď sa tomuto umeniu musel naučiť v šiestich rokoch, aby všetci nepomreli. Rodičia mysleli len na seba. Bili ostatné deti. Priepasť mu dovolila ukryť sa pred fyzickým násilím, ktoré páchali jeho rodičia. No ak im zobrali jedlo, prikrývky, prišiel o ne i on sám.
Mladý chlapec vždy miloval rozprávky svojej sestry. Alicia, Jediné dievča, najstaršia zo všetkých súrodencov. Keď mal šesť, ona mala štrnásť. Starala sa o nich viac než vlastná mať. Dávala im zo svojho jedla, delila sa s nimi o deky, učila ich chodiť, rozprávať, snažila sa im spríjemniť pobyt doma. Aby sa tam necítili ako cudzinci, nechcené deti, ktorými boli. Pred spaním im občas rozprávala rozprávky, ktoré boli plné nádeji, krásy. Slobody a pekného života. Po búrke vždy vyjde slnko, rozprávala im. No táto búrka sa zdala, že nenaberala konca a nikdy jej ani nenaberie. Pomaly rástol, ignorácia jeho rodičov voči nemu bola úžasná, nikdy naňho nesiahli ruku, možno ak by nemal súrodencov, kradol by jedlo im. No aj keby jej nepristihli, dostali by trest všetci. Viete si teda predstaviť strach v očiach všetkých, keď najmladší z nich zobral jedlo ľuďom čo im dali život. Enrichovi sa to stalo osudným. Zbili jej ako psa, potrestali jej snáď horšie než si zaslúžil. No v tú dobu nikto nič dva dni nejedol, boli premrznutý na kosť. Najstarší z bratov bol chorý a vyzeralo to, že podľahne svojej chorobe. Ani ostatní sa nevyhli bitke. Zrazu život, ktorý doteraz viedli sa rútil do prázdnoty a bolo jasné, kto z nich to prežije. Akshara kradol na ulici, učil troch mladších bratov. Bola to ako lavína. Enrich bol mŕtvy. O pár dní jej nasledoval Samuel, podľahujúc svojej chorobe. Alicia to chytila od neho ako sa oň starala. Všetci sa dívali na to, ako sa ich svet rozpadal čoraz viac a viac. Bola to ako lavína plná smrti jeho najbližších a tí, ktorí mali šancu jej zabrániť sa ani len neprizerali. Žili si vlastným životom ako Bohovia, ktorí sa medzi sebou hádali a z hnevu bili ostatných, trestali a brali im tú poslednú nádej, ktorá im ostala. Možno ale predsa len po búrkach vychádza slnko. Alicia sa z choroby dostala, darilo sa im uživiť sa, prežiť. No krátko pred jeho trinástym rokom života, Alicia zmizla. Ich jediné slnko, ktoré ich držalo pri živote, dávalo im nádej… razom zhaslo a celý svet potemnel ešte viac. Bolo mu trinásť, keď našiel jej telo pod bielou prikrývkou. Pokožka bola biela, chladná, rovnako ako pery. Oči otvorené, prázdne a bez života. Pocítil zúfalstvo, beznádej. Bola to snáď irónia života, keď sa vrátil domov a našiel svojich dvoch mladších súrodencov plakať nad telom toho tretieto. Srdce mu vynechalo niekoľko úderov. Prečo práve oni? Prečo jeden po druhom prichádzali o život? Buď následkom ľudí, čo im dali život, choroby alebo možnej vraždy? Prečo si ich smrť brala, nechala ich trpieť a pomaly strácať všetko čo mali. Trhala im lízatka z rúk a spolu s nimi si vždy vzala aj ich dušu. Snažil sa ich utíšiť, no ich plač ešte viac rozzúril už tak besniace šelmy, ktoré už v ten deň jednu bytosť vzali na druhý breh. Možno až vtedy po prvýkrát Akshara skutočne nahliadol do priepasti a ona doňho. Zašepkala mu nežné slová, hrejivé a on sa ňou nechal ovládnuť. Rád by povedal, že je to tak. Zvalil vinu na temnotu, ktorá jej obklopovala a v tieňoch, ktorých chodil. Aj keď to pre neho bolo len žmurknutie okom, nič si nepamätá. To čo uvidel potom jej pripravilo o posledný kúsok dobrého spania. Teplá krv na jeho rukách, pomaly chladnúce telá všetkých. Posledných dvoch bratov, muži a ženy, ktorí im dovolili žiť pod ich strechou. Táto rozprávka rozhodne nemala dobrý koniec. V tej dobe netušil, že je to len etapa jeho života, začiatok lepšieho konca. Jeho domovom sa stal mráz, sneh, uličky, strechy, dobrí ľudia, ktorí sa nebáli dnu zobrať dieťa bez rodičov, aj keď sa jasne jednalo o zlodeja. Cez to, aké chladné dni a noci boli, všetko mu prišlo jednoduchšie. Kradnutie, žitie, bytie. Len noci boli ťažké, pln zlých snov, miestami nemohol zavrieť oči vôbec. Na ulici strávil dva roky. Vo svoje zlodejské schopnosti dosť veril. Žil sám za seba, niesol si svoje vlastné bremeno a už nikdy nenechal svoju myseľ zatemniť. Na ulici žil dva roky. Skromne, cez to slobodne. Viac skúmal svoje schopnosti. Bez pocitu viny okrádal druhých, pre to, aby prežil, nezomrel na hlad, smäd ani zimu. Kto by ale tušil, že sa z neho stane neprajná legenda v uliciach. Nikto jej za tie dva roky nepristihol. Nevidel, bol ako duch, skrývajúci sa v tieňoch ostatných. Určite za jeho chybou stálo jeho veľké ego, pocit nedotknuteľnosti. Z nenazdania jej niekto chytil za zápästie pri Aksharovej snahe obrať jej o drobné, ktoré ma vtedy onen mohutný muž pri sebe. Netušil, že muž, ktorého sa pokúsil obrať, ktorý jej pristihol bol samotný vojvoda Ardenu. On svoju identitu ale dlho nedržal skrytú. Chlapec vtedy po dlhej dobe pocítil strach. Jeho nohy sa opät dotkli zeme po dvoch rokoch žitia v oblakoch. Čakal jej snáď trest smrti? Pripraví jej o ruku a on tak určite zahynie v chladných uliciach? Nie, nič z toho sa nestalo. Miesto toho skončil v uniforme pre služobníctvo a po ruke kde akému, aby sa priučil. Na tento nový život si zvykal dlho. Pohodlná posteľ, čisté oblečenie, teplé jedlo, bezpečie.Úplne niečo iné, iný svet, iné pravidlá a jeho samotného to vyvádzalo z miery. Ak bol niekedy uzavretý do seba, teraz bol ešte viac. Práca mu síce išla, ale často noci trávil prechádzkami po chodbách počas nočných hodín častejšie než obvykle. Chodby boli vždy osvetlené, aspoň tie, po ktorých sa často prechádzal vojvoda tohto sídla i mesta. Mladík vyhľadával iné miesta. Tam, kde toľko svetla nebolo, dokázal sa stratiť očiam ostatných a byť v prostredí, ktoré mu vyhovuje zo všetkého najviac. Temnotách, tieňoch, ktoré čoraz viac vyhľadával i za bieleho dňa. Možno i to viedlo Eredretha, aby s mladíkom trávil čas. Vojvoda si jej značne všímal, bral ho k hraniu šachu. Dokonca to bol i on, kto vložil do ruky Shary cvičný meč a naučil jej prvé kroky. Postupom času si k sebe našli cestu, aj keď to trvalo roky. No nakoniec si Ered získal jeho dôveru, loajalitu a keď dosiahol plnoletosti, zúčastnil sa Ardenského turnaja, tak i verného vojaka do svojich služieb. Vždy sa začínalo od nuly. Tak ako jeho život začínal, tak začínal i na pozícii vojaka. Jednoduche misie, učenie sa čo to obnáša byť temným levom. Niektoré veci mu išli lepšie, niektoré horšie, no rozhodne sa cítil ako ryba vo vode. Ah, bola to nádhera a vďaka jeho talentu sa na pozrel na prvé misie ako najmladší z nováčikov. A potom to išlo. Z najľahších po náročnejšie. Inokedy len sledoval z tieňov ľudí, keď bolo treba rovnako ako každý chránil steny Ardenu… Inokedy zase niekde zobral život tomu, koho si vojvoda želal. Čím viac naberal na skúsenostiach, tým ťažší bol jeho život po stránke vojaka. Zrazu začal plniť misie i sám. Asasinácia, výzvedy. Nebolo na svete nič, čo by pre svojho pána i priateľa nesplnil. Ak bolo potrebné chránil jej z temnoty. Ako chránil vojvodu, jeho rodinu, Arden, tak chránil i svoju totožnosť, vzhľad, postupom času začal vedieť až priveľmi veľa. Boli to následky povolania, ktoré si uvedomoval. Mnoho vecí samotný Eredreth nechcel vedieť. Až príde čas, vravel. Kto vie, či niekedy ten čas príde. Každá akcia má svoju reakciu a za pár rokov sa stal najmladším Generálom Temných Levov. Kto by len povedal, že sa Akshara vo svojom dvadsiatom piatom roku života postaví na vrchol svojej kariéry. Bol to zvláštny pocit, zrazu mať pod sebou toľko ľudí, prijať nové povinnosti. Nikdy ich však neodkladal, dbal a plnil ich najlepšie ako vedel. Ku svojim ľuďom sa vždy správal s rešpektom, našiel si čas, aby ich naučil niečo nové a pri každom turnaji si pečlivo vyberal.