Svet bol vždy pozoruhodné miesto s mnohými možnosťami, ľudí rôzneho vzhľadu, postavenia i osobnosti. Do toho sa narodil Aureolus. Do sveta plného intríg, tajov, lásky od rodičov, neznámeho, časom i známeho. Ako malý jej nikdy nevidel nebezpečný. Vlastne to bol on, kto s pribudajúcim vekom znamenal nebezpečenstvo. Už keď sa naučil chodiť a časom i behať, všade kde bol prišla menšia búrka plná neutrálnosti ale i chaosu. A tak rýchlo ako prišiel, tak i odišiel. V prítomnosti mladšieho brata bol ale vždy rozhodne kľudnejším, ako by chápal úlohu toho staršieho. Cez to ale ani jeden nevedeli nájsť spoločnú reč, ich povahy sa úplne líšili a každý si žil svojim vlastným životom ešte skôr, než začali poriadne žiť. S vekom prišli prvé povinnosti, ktoré si ešte tak plno neuvedomoval. Od mala počúval o drakoch o tom, aký sú zlí, ako by ich mali loviť, vyhubiť. Jeho ded bol slavný lovec, rovnako ako ten pred ním a zase ten pred tamtým. Ich rodina bola plná lovcov a on nebude výnimkou. Semienko, ktoré doňho otec zasadil v ňom postupom času rástlo, aj keď svojim spôsobom rastlina vyzerala trochu odlišne. Spolu s príbehmi o drakoch, o ich love po ktorom čoraz viac začal snívať prišli i slová, plné ťažoby. Aureolus sa narodil ako prvorodený, všetko čo teraz vlastnil otec bude v dospelosti vlastniť on. Všetko, čo robil Auberon bude raz robiť on. Starať sa o Kron, loviť drakov. Nenávidieť tých, ktorí si nevážili vlastného a vlastne si to ani ničím nezaslúžili. Už len to v ňom zbudzovalo niečo, čo rastlinu rastúcu v ňom menilo. Malý chlapec ale robil všetko pre to, aby boli naňho otec s matkou hrdí. A keď mal štyri, na svet prišla Mirela. Malý uzlík radosti pre oboch rodičov. Jeho najmladšia a jediná sestra, ktorú od mala svojim spôsobom ochraňoval. Otec jej tomu viedol a viedol jej dobre. Vedel, že je jeho syn iný, ničím sa toľko nelíšil, len problém prejavovať emócie bol čoraz väčší. Keď zle spadol, neplakal. Miesto toho len povedal ako to bolí. Keď sa mu niečo nepáčilo nekričal, naopak mlčal a pozoroval situáciu, čo bolo samo o sebe neuspokojivé, naháňajúce zimomriavky na chrbte. Keď však po prvýkrát do ruky chytil drevený meč, pocítil akúsi moc, ktorú zvieral v rukách a ešte len bude. Meč bol prostriedok, ktorý v živote potreboval. Slúžil na násilie a on si to uvedomoval. Každú svoju hodinu šermu si náramne užíval, než už bola akokoľvek namáhavá a vyčerpávajúce. Pozadu nebol ani s bežnými hodinami. Etiky, písania, čítania, počítania. Toho bežného, čo potrebovalo do začiatku vedieť každé dieťa vznešeného.
Sníval o tom, že raz porazí svojho prvého draka, pripravoval sa na to, nenávidel ich každým nádychom ešte viac. Svoj voľný čas trávil ich študovaním. Každej jednej knihy, ktorú v ich knižnici našiel a, že ich bolo. Učil sa o ich stavbe tela, slabinách. Aké pasce, stratégie na koho fungujú lepšie a na koho horšie. Počúval otca a jeho príbehy z lovu. Do toho sa sám začínal zaujímať i o povinnosti, ktoré jej čakali ako budúceho grófa i hlavy rodu. Už vtedy sa začal javiť ako inteligentné dieťa, ktoré vedelo čo chce, vedelo čo jej čaká a vedelo, že sa chce na to všetko pripraviť. Chápal to, čím jedného dňa bude, prijal to a chcel to. Chcel byť ako otec, ktorého považoval za svoj vzor. Ale čím starší bol, tým viacej sa v ňom cez tu pokojnú stránku za ktorú schovával to ako nevedel prejaviť poriadne emócie sa prejavovalo i násilie, ktoré dokázal páchať s rovnakym pohľadom, ako keď tancoval na hodine tanca so svojou učiteľkou. Čoraz viac, keď sa mu niečo nepáčilo, upustil od slov, pokojného riešenia a použil práve to, čo na všetkých fungovalo. Nestávalo  sa to často. Len keď si to podľa jeho politiky skutočne zaslúžil. On totiž nebol tak dobrý, ako otec, ktormá táto stránka jeho syna vadila, no všetci vedeli, že sa s ňou nič moc nedá urobiť.
Keď dovŕšil pätnásteho roku života, opustil Kron, ktorý poznal. Odcestoval ďaleko od Meliského kraja, do neznáma. Čakala jej Buckenská univerzita, kam pôvodne nechcel. Prečo by sa mu aj malo chcieť? Učenie hoc o to javil istý druh záujmu s vekom ustupoval do pozadia a takéto veci jej jednoducho prestali baviť. Filozofia, matematika, literatúra stratégia... Väčšinu z toho zo začiatku poznal mnoho, nikdy si však nedovolil na hodinách spať, byť myšlienkami mimo, na inom mieste v rovnakom svete. V prvom ročníku si našiel i svojich dvoch najlepších kamarátov. Ako sa ukázalo, obaja boli z bardenských rodov z Meliosu. Boli v rovnakom veku s rovnakými záľubami, aj keď im sa nedostalo doma takého vzdelania ako Aureolusovi, nemal problém s nimi vychádzať. On bol od prírody verný, cenil si ľudí, ktorí mu boli loajálny a bol ochotný im kedykoľvek pomôcť. Príprava na hodiny, na testy, vysvetľovania učiva, ktoré nepochopili. Mali dobrý prospech, pretože sa ho držali a on sám častokrát vedel všetko lepšie vysvetliť, než samotný učiteľ. To, že boli skutočne praví priatelia ukázal i samotný čas. V strede prvého ročníka. Do ich triedy chodil bohatší barón, ktorý mal v hlave snáď viac pilín, než rozumu a začínal si s budúcim grófom. Ten jej najskôr ignoroval. Snažil sa potlačiť v sebe chuť mu zakaždým vraziť, ukázať mu jeho miesto pomocou násilia a snažil sa to riešiť slovne. Tak ako to po ňom jeho otec chcel. “Neurob nám hanbu. Nesmieš sa tam biť mimo hodín šermu a podobným veciam.” Myslel na slová otca, ktorého nechcel sklamať, na pohľad mamy, ktorá dúfala, že sa udrží a neurobí niečo, čo by mohol neskôr ľutovať. Nie všetko však išlo vyriešiť slovne a priamo. Na chvíľu jej človek umlčal, potom však prišiel s niečím ďalším a z ústneho napádania, ktoré bez problémov odbil prišlo to fyzické. Svojich dvoch kamarátov držal v nevedomosti, ale neboli slepí. Časom sa začala na Buckenskej univerzite tichá vojna. Vojna, ktorá dlhé mesiace nemala konca. Nie, pokiaľ ju Aereolus vlastnoručne neukončil. Nechcel sa biť, nechcel sklamať rodičov, robil čo mohol, ale keď tí dvaja skončili na ošetrovni, pretože chránili svojho kamaráta, ktorý ich udržal na škole, počúvali príbehy o lovu drakov a zakladali pakty o tom, že jedného v budúcnosti ulovia spoločne. Bez premýšľania našiel toho, kto za to mohol. Bez premýšľania mu jednu vrazil s chladným pokojom na tvári. Pokiaľ bol v niečom na Buckenskej univerzite nadpriemerný, bol to boj, jediná hodina na ktorej sa kedy snažil niečo skutočne dokázať a robiť. Bol to krátky proces plný brutality. Mal čo robiť, aby si to pätnásť ročný chlapec vyžehlil ako u riaditeľa, rodičov parchanta ktorého zbil ako prašivého čokla, že ho jeho vlastná mať nespoznala, ale i u tých svojich. Vlastne, nemal si čo žehliť, stál si za to, že urobil čo bolo správne. Bol to snáď zázrak od samotného Boha, že jej nevyhodili a on mohol pokračovať v štúdiu. Odvtedy žiadne problémy neboli. Naďalej sa tváril, že sa na izbe pozrel do zošita, učebnice, pomáhal tým dvom prejsť skúškami zo všetkých predmetov. Cvičil, učil sa o drakoch. Buckenská knižnica bola predsa len úplne iná, než tá v Krone či Meliose.
O dva roky neskôr, keď bol v poslednom ročníku, známy ako jeden z najlepších študentov, na univerzitu zavítal i Zeidan. O dva roky mladší brat s ktorým nikdy nevychádzal. Oproti nemu úplne iná bytosť, ako by vôbec neboli súrodenci. Jeden k druhému sa nehlásili, neriešili sa, len vedeli  o prítomnosti toho druhého. Ale rovnako, ako to bolo u tých dvoch, pri prvom náznaku problému sa ho snažil vyriešiť poza chrbát. Strhla sa medzi nimi hádka. Ani jeden nebol hlúpy, prišlo sa na to rýchlo. Mladšiemu to vadilo a on to rešpektoval. Ten rok slávil i svoj osemnásty rok života sa konečne dočkal. Jeho prvého lovu na draka. Spoločne otcom i jeho dvoch verných. Lov bol úspešný, obohacujúci a plný adrenalínu. Nebolo to však len to, chcel toho viac, chcel viac loviť draky, ale vedel, že sú tu stále povinnosti, ktoré mu nedovolia sa vydať do dračích hôr tak skoro. Všetci sa vrátili živý, zdravý. O niečo skúsenejší. Po ich malo velkom dobrodružstve ale zostali len časom spomienky. Za ten čas, čo bol doma, venoval sa povinnostiam sa trochu zblížil so svojou sestrou. Všímal si ju o dosť viac než doteraz. Nikdy ju neobjal, nepovedal, že ju má rád. Vlastne to nikdy nepovedal nikomu. Boli tú maličkosti, ktoré to dokazovali. Mame často nechal kyticu kvetov, šperk, rovnako aj Mirele, ktorej bol bližšie než kedykoľvek predtým. O rok neskôr odišla i ona. Jazdieval za ňou často, kedykoľvek vedel, že má viac voľnejších dní, ktoré mohol stráviť v Buckene odpovedaním na jej otázky, pomáhaním s učením, či len počúvaním o tom, aký mala deň, čo robila a mala na obed. Jeho očiam ale neuniklo to, aký ľudia s okolo nej motali. Nikdy ani neuniknú. Na to bol vždy až priveľmi všímavý. Nateraz to však nepovažoval za nebezpečenstvo a trápenie. MIesto toho prišiel deň, kedy oslávil dvadsiaty rok života, podnikol druhý lov na draka s jeho vernou dvojicou. Tentokrát to bol i mladý Danoraas, ktorý zasadil smrteľnú ranu, zabil draka a odniesol si tak oči. Jedno venoval matke, druhé sestre. Povinnosti nenabrelari konca, túžbe zabiť draka, preliať krv ďalšieho sa jej držala dlho po tom. Nemohol si však dovoliť podniknúť návštevu Dračích Hôr. Boli tu isté okolnosti, ktoré mu nedovolili odísť. Povinnosti i problémy, ktoré si všímal v okolí sestry. Či už to videl vlastnými očami alebo prišiel na to z jej rozprávania. Vždy sa jej snažil nejako poradiť, pomôcť a prisahal by, ak by mal vždy trochu viac času, niečo by i vymyslel. Nakoniec však ubehol čas tak rýchlo, že to ani on sám nepostrehol. Za sebou mal tretí lov, opäť úspešný. Mierne sklamaný, že sa domov vrátil s tým, že jeho život neukončil práve on. Wyvern, Drak, Drakej. Lov bol úspešný, ale tentokrát si so sebou odniesol zranenie a neskôr mu zdobila hruď jazva od neho. Bolo to po prvýkrát čo sa takto zranil, predsa len to štvornohé monštrum bolo oproti tým okrídlencom úplne iné. Hbité, rýchle. Dokonalo ovládalo prostredie v ktorom žil. Dva lovci zomreli, traja mladší prežili.