Provorodený syn kráľa zlodejov, vládcu Ereyi a jeho prvej ženy. Ženy ktorá toho muža, jeho otca doslova učarovala na prvý pohľad, bola to detská láska? Možno, no nie šťastná, aspoň ak ide o jej koniec, ktorý sa stal dávno zabudnutým mimo stien sídla rodiny Litgern. Sám Lucius si svoju matku neužil, prišiel o ňu keď mal dva roky. Bola zavraždená a bolo len zázrakom že v ten večer nezomrel i on sám. Pre Luciusa sa však ten večer nestal až na to že prišiel o matku niak jedinečným či odlišným, bol to jeden z tých detských dní ktoré si už ani nepamätá. Keď detské starosti ktoré mal. No čoskoro do jeho života prišla iná žena, ktorá zaujala miesto jeho mamy. Netrvalo dlho a jedináčik získal sestru. Po pravde, malý Lucius v tom období začal dostávať prvé lekcie od učiteľov, ktorých najímal jeho otec, ako aj od neho samotného. Bol jeho pýchou, no Lucius bol nevinné dieťa. Tešil sa z narodenia malej sestričky, tá pre neho bola krásna, ako bábika ku ktorej ju ako malý až do svojich piatych rokov prirovnával. A rovnako tak aj svoju druhú sestričku, ktorá prišla len rok po Adrianne. Len rok na to zomrela ďalšia žena ktorá zohrávala úlohu matky v jeho živote, bola znovu zavraždená tak ako jeho pokrvná mať. Avšak, na ňu už spomienky mal. Malý Lucius a mal začať viac správať podľa predstáv svojho otca a tak začali hodiny kedy viac a viac ho hnali služobné na hodiny. A to čo ho nemohli oni naučiť ho učil jeho otec. Bola to tá rola...prvorodeného. I keď toho mal ich otec viac ako dosť,  dalo by sa povedať že na toho chlapca niečo skutočne začal lepiť. A mimo to, popri tom, do jeho života prišli ďalší dvaja súrodenci, sestrička Mirabelle, to už nebolo takou novinkou ako malý brat. Elliott. Preto v ten čas prestal svoje sestričky nazývať bábikou a ani svojho brata tak už nevolal. Ako najstarší, začal pociťovať pri pohľade na malého bračeka, že to bude musieť byť práve on kto ich všetkých raz ochráni.

Lucius bol učenlivé dieťa, zvedavé a plné života. Neraz bol karhaný aby sa vedel lepšie ovládať a tak sa pomaličky vybrusoval z kameňa v diamant. Tretia žena ich otca s nimi ostala 7 rokov. Mal dvanásť rokov keď ich opustila. Jeden by si myslel že už sa toľké nešťastie nebude opakovať no zopakovalo. A vtedy, sa zmenil zrejme svet viacerým. Už vtedy videl pred očami čo dokáže moc v rukách mnohých, boli to lekcie od života, s ktorými ho otec chcel pripraviť do toho jeho. Tréningy každý deň, kým mu mozole nekrvácali od držania meča, dýk či tetivy luku. Potom hodiny kedy do oných rúk vzal brko a musel písať. Nikdy si nevybudoval vzťah s novou ženou ich otca a už vtedy sa tomu vyhýbal. Krátko na to čo sa stalo, jeho sestre Victorií zomrel pes. Počul o tom že nechodila zo svojich komnát, na slávnosti, plesy, dokonca ani k stolu. Mal 18 keď tomu tak bolo a z neho samého už bol muž. Vracal sa domov z večierku, keď uvidel na ulici malé mača, ťahalo rybu väčšiu než bolo ono samo. No odmietalo sa jej vzdať a nakoľko ju nedokázalo tak rýchlo odtiahnúť, vrhlo sa na Luciusa v obrane svojho úlovku. Ten si ale sadol na schody pred starým obchodom a dýkou začal rybu narezávať a mača prikrmovať. To bolo vďačné, občas mu zahryzlo do ruky, občas len s pradením mľaskalo nad mäsom. Keď sa najedlo, zložilo sa mu do vrecka na kabátci a on šiel domov. Mal presnú predstavu čo s ním spraví. Došiel domov zľahka to malé niečo očistil vodou a poriadne osušil. Než zaklopal na dvere svojej sestry a vstúpil dnu do jej komnát, ako duch. Sama pripomínala ducha a tak, rovno k nej do postele položil mača. A tým začal ich rozhovor toho večera, darovaním Marhule.

Za tie roky, sa stal ochrancom svojich mladších súrodencov. Možno si to neuvedomovali ale vždy tam bol. Na svoje sestry ako tie najcennejšie drahokamy dával pozor. Stačilo aby sa k nemu dostalo že na ne niekto zle pozeral a dostal sa do rúk jeho či niekomu jemu blízkemu. Lucius síce zdieľa mnohé črty po svojej matke, no dalo by sa povedať, že ten pohľad ktorý dokáže ľuďom venovať, patrí jeho otcovi. Nie pre farbu, no pre silu. No napriek tomu že mu krutosť nebola cudzia, snažil sa vždy potláčať ju dozadu. Vtedy, úprimne. No v tej dobe stretol i ženu. Ženu ktorá ho učarovala. Mladá kučeravá s farbou vlasou ako ebenové drevo, pleťou ba karamel a očami? Tie oči, zeleno hnedé ako jar keď prvý krát príde do lesa. A pery? Ako jahody. Bola láskavá a učila ho nehe. Hovorila mu o tom ako odcudzuje násilie, ako je skvelé že nejde v šlapajách svojho otca. Nilar Saradat. Šľachtičná, ktorá žila u svojho strýca. A Lucius bol ochotný ponuknuť jej svoj domov, svoju ruku, srdce. Obmotala si ho. Veril jej. No Kallias mal iné plany. Jeho najlepší priateľ, ten ktorý ich na večierku zoznámil. Bol to rok čo mali spoločný vzťah, až mu oznámila že je tehotná. Lucius tak bol v tej dobe viac od diania v rodine, jeho myseľ bola niekde mimo. Pri Nilar. No predtým ako chcel oznámiť tú novinku otcovi, rozhodol sa prekvapiť Nilar s tou novinou, že budú oficiálne svoji, bude na tom trvať! Najprv uvidel že su dvere do sídla kde žila otvorené, myslel na to najhoršie. Keď vošiel dnu, nikto nikde, šiel do jej komnát. Keď zastal pred dverami. Počul zvuky, ktoré poznal, jej stony, jej hlas, volajúci meno, no to nepatrilo jemu. Nie... Kallias, to meno patrilo jeho priateľovi. Milovali sa a on stál za dverami s dýkou v ruke. Muž ktorý mal toľkú moc v tej chvíli, bol tak bezmocný. Snažil sa privrieť či oči, prebudiť sa z tej nočnej mory. No jej slová aby na to nebral ohľad že je tehotná a že je to až vtipné ako ľahko presvedčila Luciusa že je to dieťa jeho. Boli slovami ktoré ho prebudili a zapálili ten hnev v ňom. Otvoril dvere a pristihol ich. Začala sa vyhovárať a on ho prosil.

Lucius svojho priateľa, či skôr človeka čo za priateľa pokladal vtedy chladnokrvne zabil. Dýku mu zarezal do chrbta a potiahol, tak rýchlo že krv len vytriskla, chytil ho za vlasy a a treskol s ním o stôl, nevstal, niečo blabotal pričom znel ako kanvica s tou dierou v pľúcach. Prosila ho, nahá držala na sebe len prikrývku, jej oči sa chveli. No cukala pohľadom k tomu na zemi. Podišiel k nej a vystrel sa v chrbte, hľadel viac menej dole, do jej očí. Celý od krvi jej milenca. Prosila ho o milosť. O to že má pod srdcom dieťa, ich dieťa. S tým že klamala Kalliasovi. No on, myslel len na to ako sa mu smiali keď sa milovali. Rozopol svoju košeľu, do jej roztrasených rúk podal dýku a oprel sa o ňu. ,,Ak ma chceš zabiť, zabi ma teraz. Aký by bol v tom rozdiel s tým čo si chcela spraviť? Zabiť to kým som.“ Povedal k nej jasne. No ona privrela oči. ,,Nie, ja...nechcela som! To on.“ Jej slová boli plné strachu a klamu, len preto že chcela svoj život. Odtiahol sa od nej a otočil sa na nohe, keď si v zrkadle povšimol ako naťahuje ruku. Nevedela že pri sebe má druhú dýku, po toľkom čase čo boli spolu. Otočil sa v momente a dýku jej zarazil do krku, až ju ňou prikoval k stene, druhou rukou chytil zápästie jej ruky. A sledoval ako život opúšťa jej telo, oči. Tak žiarivé dovtedy. No menili sa v niečo umierajúce, pôsobili ako posledné iskry v ohnisku. ,,Nikdy som nemal v pláne nechať ťa po tomto žiť. Pochop, meno môjho otca nemôže oslabiť niekto ako ty a bastard ktorého by som vychovával bez toho aby v ňom bola štipka mojej krvi.“ Chlad v jeho hlase bol tak zreteľný, že prebudil v tých zhasínajúcich očiach strach ešte posledný krát. Celá tá vec, s ním a ňou, musela skončit tak ako Kallias. Táto časť jeho života bola jeho tajomstvom, tajomstvom ktoré ho zmenilo. Pochopil, že slabosť si nemôže dovoliť.

Domov došiel v ten deň len opitý, sotva stál na nohách. Pohádal sa aj s vlastným otcom, čo sa stávalo málokedy. Išlo o to aby sa porozprával s Victoriou o jej nevhodnom správaní a Lucius jej nevhodné správanie otočil voči svojmu otcovi a jeho milenke, keby sa jej toľko nevenovala  venoval svojím deťom nikdy by sa to nestalo. Potom i o chovaní ostatných dostal prednášku, Lucius mu vylíčil opäť že on nie je ich otec. Za čo schytal facku, jednu, druhú tre... Nie, vtedy Lucius i keď opitý chytil ruku svojho otca, vystrel sa a napriek nutkaniu vraziť mu, spravil niekoľko krokov a dal sa ponížene na ústup. A rok na to Mirabell a Elliott. Obaja chceli chopiť život do vlastných rúk. Elliott sa ale rozhodol konfrontovať otca. V deň odchodu Elliotta Lucius svojmu mladšiemu bratovi daroval nie malú facku, so slovami aby mu neliezol na oči ako ani nikomu z ich rodiny.

Boli to trpké slová ako aj tvrdá rana ktoré udelil Elliottovi. No po toľkých cestách v mene diplomacie s ktorými sa vyhýbal rodine a naraz toto. Bral to ako zradu. No svoje slová a ranu, Lucius dlho zapíjal v tichosti a od všetkých. Než sa s tým čo spravil a povedal svojmu bratovi úplne zmieril. S myšlienkou, že raz už slabosť prejavil a ako to skončilo.  Musel sa zbaviť slabosti. No to sa nedalo povedať o tom čo sa stalo. Keď sa dozvedel, že niekto zabil kocúra jeho sestry, toho čo jej dal... Ešte v ten deň konal. Stráž jeho sestry zmizla ako by nikdy nebola. Ten muž sa stratil. Stratil? Lucius toho muža vzal na pobrežie. Priviazal ho o starý stožiar kam kedysi lode s čiernym tovarom chodili, ďalej od všetkého a všetkých. Priviazal ho tak aby mu vlny šli po hlavu. Medzitým. Tam stál a bičoval ho. Užívajúc si každú ranu a jeho bolesť pri nej, ako výkrik pri každej jednej vlne. Bičoval ho kým jeho koža nezačala zliezať z mäsa. Počkal si kým stratil vedomie a potom, do svitania len sedel opodial. Len ráno skontroloval či je skutočne mŕtvy než sa dal na odchod. Domov sa vrátil s tým, že niesol dar, opäť niečo pre Victoriu. Bolo to šteniatko bígla. Či už ide o Adriannu, Mirabellu, Victoriu, Lucius vždy chcel vidieť na ich tvárach len úsmev.