Opherion sa vyliahol do rodiny ktorá po generácie dozerá na mladých drakov a chod dračej ríše. Do línie strážcov a bojovníkov. Pričom jeho rodina si po generácie udržiavala silu a čistotu línie a párili sa len draky s drakmi. I keď sa povráva že kedysi ich rodina medzi sebou mala i wyverny,, čo není prekvapivé na to aké obrovské a mocné sú. Išlo o niečo čo by ani jeho hrdý otec či matka alebo starí rodičia nepripustili. To ale však neznamená že by medzi jeho rodičmi nebolo puto a láska. Opherion tak sám vznikol z puta dvoch drakov. Pochádzal z druhej znášky svojej matky a tak i keď v nej boli dve vajcia, sám keď sa vyliahol bol už tretím synom, kým s ním na svet prišla i sestra. Evelith. V ten deň im nebesá dopriali život tak ako aj ich matke a spolu sa vrátili do Kothenu. Doma ho čakali dvaja o päť rokov starší bratia. Nyrethon a Abyeris. Svojho brata prijali i keď ten mal v ľudskej podobe už od mala skôr črty svojej matky než otca a jeho rodiny, kým jeho sestra? Podedila po matke len farbu vlasov. Boli šťastnou rodinou. Vychovávaný v obrovskom rodinnom sídle v ktorom prebývali predtým generácie prarodičov kedysi pred nimi. Predtým než ako mnohé iné draky zahynuli rukou ľudí v honbe za večne krásnymi pokladmi dračích pozostatkov.

Opherion vždy vychádzal zo svojimi súrodencami, ktorí sa snažili naplniť očakávania ich rodičov. Nyrethon ale bol vždy zvedavým drakom, za všetkým hľadal niečo viac a to už od ranného detstva. Sčítaný no viac ako literatúra od mala sa mu zdalo umenie, čo ale bolo niečím o čom nechcel ich otec nikdy počuť z jeho úst a nedaj bože, ak by pozeral na cetky ľudí ktoré doniesli niektorí zo zberačov zo svojich letov mimo mesta. Abyeris? Ten bol zas bratom ktorý bol pre každú srandu i pohromu. Trpezlivosť bola jeho slabou stránkou a už od mala nechápal jediné, prečo? Prečo by draci nemali vyhubiť jednoducho ľudí za to čo im robia po stáročia? Veriac že i bez mágie ich drápy budú mocnejšie než akékoľvek ľudské obydlia. No na to nebolo srdce ich matky Detheris, aby svojho syna nechala takto rozprávať. Práve ona mala vždy isté pochopenie pre ľudí ktoré prenášala na všetkých okolo, dokonca i na ich otca ktorý ich mal za hmyz. Otravný a nepodstatný, ktorý si netreba všímať kým neprídu moc blízko.

Opherion tak mal v svojom živote veľa smerov ktorými sa mohol po stopách druhých vyberať. No tak ako bolo tradíciou jeho rodiny i on sa chcel stať strážcom a len čo bol dosť veľký aby započal s prípravami a výcvikom, tak i tak konal a spolu s ním aj jeho sestra. Obaja už v tej dobe boli násťročný draci mnohé ich dračie znaky boli viditeľné. Kým jeho rohy vyrástli čierne ako uhlie a s nimi drápy a chvost, jeho sestra zato mala kľúčnu kosť posiatu prekrásnymi šupinami zelenými ako najjasnejšie emeraldy, chvostom zeleným a dlhým ako keby mal patriť wyrme. No bolo to len zdanie. A aká bola jeho sestra počas dospievania? Bola divoká, už vtedy otrávená hodinami tréningu a hodinami kázania. Začala utekať od svojich povinností. Milovala hudbu a milovala tanec. A i keď milovala svoju rodinu a súrodencov, z nich najviac Opheriona. Začala sa od všetkých vzďaľovať. Vždy keď počúvala o svojej budúcnosti pohádala sa s rodičmi a vždy keď chcela utiecť a zastavili ju bratia. Pohádala sa s nimi a Opherion nebol výnimka. I keď v pätnástich závideli spolu svojím bratom ich dračiu púť a to že konečne roztiahli krídla. Len štyri roky na to keď sa blížil ich prvý let, Evelith už sotva prehovorila pár slov s ich rodičmi. A ich posledné spoločné momenty prišli počas ich dračej púte.

Keď Opherion prvý krát roztiahol krídla a po jeho boku jeho sestra, leteli. Smiali sa a bavili, kým ich srdcia prvý krát vo vetre divoko bili. A s nimi ich rodičia, kým súrodenci ostali tento raz v meste strážiť ako mladí strážci. No jeho sestra sa chcela vytratiť od letky, čo sa jej aj podarilo. Jej rohy pôsobili vždy ako vetvy stromov a zelené šupiny sa medzi stromami stratili. Opherion sa vytratil za ňou, v snahe ochrániť svoju sestru no zistil že nebola jediná ktorá sa vytratila. Spolu s ňou mladý amfiptéra. Mnoho krát ich videl v meste spolu ale takto a teraz? Skôr než stihol zasiahnuť. Vletel cez stromy k nim ich otec. Evelith si ho všíma kým ich otec vrčal na mladého letca aby sa držal od jeho dcéry a domnievala sa jediné, že ju brat zradil a ich otca zavolal. Vrátili sa k letcom a mlčala skoro celý zvyšok dračej púte. Kým ju otec nechcel poučovať o to viac. No v tom sa rozhodla utiecť a ľudia spustili palbu z balíst, húf sa rozpŕchol a Opherion vyhýbajúc sa strelám letel za svojou sestrou ktorá pristála u jazera. Náhlil ju aby vzlietla, ľudia sú okolo a určite aj pasce. Hnala ho s tým nech jej dá pokoj, s tým ako neznáša ich rodinu a nikdy nebude strážcom. Vymenili si niekoľko slov. Rev ktorí možno prilákal lovcov ktorí tam stále boli a chytali ostatných drakov. Jeho sestra sa na neho vrhla s tým že bude bojovať kým sa nevzdá myšlienky o tom že by ostala s rodinou kým ju Opherion nechcel opustiť. No kým sa klbčili  a trhali si šupiny, boli blízko. Len čo ju Opherion zo seba dostal, na jeho sestre pristála lovecká sieť. Už sa vrhal na ľudí, no čo mladí draci proti skúseným lovcom? Keď medzi ních pristáli traja draci. Ich otec, matka a ďalší strážca. Podarilo sa im dostať Evelith zo siete a na príkaz otca leteli preč so strážcom. No... netušili že ich rodina sa už znovu spolu nestretne. Lovci zabili ich matku a otcovi odrezali kus mäsa z boku.

Jeho sestru otec vyhostil z rodiny ako sklamanie. A ona sa prestala s nimi stretávať. Odmietajúc vidieť i svojich bratov. A roky plynuli, za tú dobu počul že si založila nakoniec rodinu skutočne s drakejom, niektorí zas že amfiptéra. A napriek tomu, že žijú v rovnakom meste. Stala sa záhadou Opherionovho života. A on? Sa stal strážcom, plne hodnotným tak ako jeho predchodcovia a jeho bratia. Jeho život strážca sa stal po pár rokoch rutinou. Neraz si vyčítal ten deň kedy prišiel o matku a i sestru. Napriek tomu že o obe úplne inak. Keď mal 26 rokov jeho otec umrel v službe. Keď mal 26 rokov prišiel o otca, zranenie čo utrpel pred rokmi keď po jeho boku zomrela jeho družka bolo obrovské a bolo otázkou času kedy pri jeho životnom štýle si vypýta konečne svoju cenu. Jeho brat sa stal hlavou rodiny. Boli silnou dračou trojicou a v tej dobe i slávnou. Bronzový Nyrethon a šedý Abyeris, ak bolo niečo čoho sa mnohí ľudia báli keď chceli vykrádať dračie hniezda boli to oni. Kým jeden útočil premyslene a ničivo, druhý bol deštrukciou a chaosom. A potom? Ich brat Opherion, čierny ako noc, bol tieňom ktorý prišiel pre nich z nebies, tichý smrteľný. Spolu mali tak už desiatky lovcov na svojom konte. A desiatky zachránených drakov.

No čo Opheriona napĺňalo bolo to samotné sprevádzanie mladých drakov. Nikdy nebol drakom ktorého by napĺňalo hliadkovanie po meste, no samozrejme keď k tomu došlo robil to. No to keď videl iskry radosti a naplnenia v očiach drakov ktorí sa prvý krát premenili? Bolo to pre neho tým pravým. V jeden deň ale osud mu zas hodil brvná pod nohy, keď mal už tridsať s bratmi išli do služby, niekoľko dračíc malo práve hniezdiť. V dobrej nálade opúšťali mesto, no rútili sa do pasce. Nyrethon trval na tom aby dračica si našla hniezdisko bližšie no ona bola proti a tak ju trojica nasledovala. Leteli nad lesom a začínalo svitať keď tu uvidel v lese Opherion záblesk. Nyrethon sa vrhol na dračicu, keď zo zeme sa vzniesol šíp balisty a za ním ďalší. Abyeris sa vrhol dole do korún stromov kde boli lovci. Opherion ho nasledoval a spolu trhali stromy, vetvy a ľudí ktorí sa tam skrývali, tasiac do nich zbrane. Opherion trhal jedného z lovcov, driapajúc jeho končatiny sa otočil až za mrazivým revom svojho brata ktorému  kópiami priklincovali chvost o zem. Metal sa, vytrhol si kus chvosta keď sa zvalil na chrbát zhadzujuc zo seba dvoch ľudí. Nyrethon mu priletel na pomoc a Opherion sa tiež snažil kým dračica sa prizerala. No mali presilu. Čo sa stalo potom si Opherion pamätá matne, hlavne od okamihu keď kráčal po krvi bratov. Telá ľudí boli po stromoch a zemi a i tak naokolo boli ďalší. Abyeris naposledy vydýchol a Nyrethonovi preťali kopiou lebku rovno pred očami Opheriona . Všetko sa mu potom zatemnilo a len sa rval. Zabíjajúc ich, kým jeho čierne šupiny neboli presiaknuté pachom ľudskej krvi, lesknúce sa ako krvavé diamanty. Nechcel opúšťať telá svojich bratov, no musel.

S dračicou šiel k jaskyni čo si zvolila. Kým ona začala svoju rodinu, on prišiel o svoju. Vrátili sa do mesta a bolo mu ponúknuté aby skončil s povolaním strážcu, založil si rodinu ak uzná až vhodné no odmietol. Sám mal kopu krvavých rán vtedy no ešte viac tých na duši, ktoré nikto okrem neho nevidel krvácať. V tej dobe sa viac mal k mestskej stráži keď tu sa mu pod nohy priplietla mladá dračica, presnejšie wyverna. Jej vlasy mali farbu ohňa kým jej oči boli ako jesenný dážď. Nízke dievča pred prvou premenou s rohmi ktoré sa jej krútili ako by od všetkého šibalstva čo ju napadalo. Podišla k nemu kým stál v ľahkej zbroji strážiac okraj mesta. Aby mu obviazala svojou šatkou ranu na ruke. Také bolo jeho prvé stretnutie s mladou Elismerou. Neskutočne urozprávaná dračica, ktorá chcela byť strážkyňa, chcela vedieť všetko o svete mimo mesta a o ľuďoch. Mohla vtedy mat sedemnásť kým on tridsať. Ona svet nepoznala kým jemu, vzal už veľké množstvo rodiny. Od toho dňa mal pocit že na ňu naráža viac ako často. Kam sa pohol, tam sa aspoň mihla, snažiac sa ho rozhovoriť.

Opherion, ale nikdy nebol najzhovorčivejším, nechcel jej pokaziť pohľad na svet tam vonku. No súhlasil že sa stane jej mentorom. Aby bola dostatočne pripravená. A tak plynul čas. Obľúbil si ju, napriek všetkému za čím si jeho rodina stála, nedokázal s tým nič spraviť. A začalo mu na nej záležať, no práve o tri roky od ich zoznámenia i ona sa stala dračou strážkyňou.  Stali sa nerozlučnou dvojicou a nechcel si to Opherion pripustiť, no začal k nej cítiť niečo viac.  Ukázala mu že svet nie je tak zlé miesto, každý let s ňou. Obdivovala ľudí a všetko čo dokázali vybudovať. Vykrádali sa spolu von len aby mohla z diaľky sledovať ľudí. Až raz narazili na mladého chlapca v lese, zablúdil, kôň sa mu splašil a jeho zastihli vlci. Práve ona sa rozhodla že chlapca zachránia i keď Opherion bol proti. Hovorila mu o tom ako nie každý človek musí byť hneď zlým, že si zaslúžia šancu. A tak odplašili zver. Chlapec padol na zadok a v očiach mal slzy, možno si myslel že dve obrie bytosti si prišli pre neho. Kým si Opherion držal odstup, ona nie. Zlato žltá wyrma sklonila svoju hlavu k chlapcovi a snažila sa mu pomôcť na nohy. Elismera sa k nemu správala ako keby bol jeden z nich. Skákala okolo neho ako psíča čo nedokázal Opherion pochopiť. No odprevadili chlapca z lesa, teda u posledných stromov zastali aby ich nebolo vidno. Čo ale Opheriona znepokojovalo bolo to že sa začala Elismera vytrácať. Chodila často na miesto kde zachránili chlapca. Sledovával ich z diaľky aby sa nič nestalo. On odmietal mať k tomu ľudskému chlapcovi blízko. A Elismera? Ho dokonca začala nosiť na chrbte. Trvalo to mesiace keď zrazu chlapec prestal chodiť. A to prinieslo Opherionovi kľud do duše. A tento kľud trval roky, Opherion si plánoval s Elismerou budúcnosť. Ako strážcovi sa mu darilo, bol úspešný a ctený a ona, ho nasledoval so svojou reputáciou. I keď jej jemnosť a láska k ľuďom nebola tajomstvom medzi mnohými. Verila že raz bude mier, ak dajú ľuďom šancu. Chvíľami tomu možno už i Opherion chcel veriť, len kvôli nej a jej pokoji na duši. To sa ale zmenilo keď mal 39 rokov v tom roku. Bolo toho viac. Jeho drahá sa chovala zvláštne. Raz sa vrátila z hliadky s tým že sa jej stalo niečo neuveriteľné! No nechcela mu povedať o čo ide. Tešila sa na ďalší deň, čo bolo len pár dní od zahájenia dračej púte, ktorej sa mal zúčastniť i mladý princ Tildrian. A sám Opherion bol nadšený že privíta do života drakov tohto princa ako strážca v tento deň. No jeho radosť prekonali udalosti ďalšieho dňa. V ten deň bola hustá fujavica v celom meste a počasie mimo hôr a neho nebolo lepšie. Elismera si ale aj tak stála za tým že sa chce  sním preletieť. No cez dážď nebolo vidieť ani stromy pod nimi. A keď sa začala búrka Opherion len na moment privrel oči keď si uvedomil že už pri ňom neletí. Volal ju no nebolo jej nikde, silný dážď ukryl jej pach až k zemi. Hľadal ju všade až započul jej rev, plný bolesti. Prirútil sa tam ako hnev z nebies keď si uvedomil že ju lapili do siete. Bola na mieste kde sa stretávala roky dozadu s tým chlapcom. Na zemi bolo pár šupín ktoré kedysi zhodila, boli o odtieň po rokoch iné a spoznal ich, darovala ich chlapcovi. I keď jej hlas bol plný bolesti a chcela pomoc, nechcela aby ich Opherion zabil.

No nedokázal ostať kľudný. Dážď všetko stážoval, stromy okolo a ľudia, ich vynálezi, kone... Vrčala  reval pričom trhal všetko naokolo. Bavili sa z toho ako jeho družka krváca, ako keby nemal city, on či ona. Ako keby tam ani neboli. Oslobodil ju a chcel s ňou uletieť no len čo sa dostala ťažkopádne do vzduchu po chvíľke  začala padať k zemi, chcel jej pomôcť keď tu letela k nim balista. Uhol sa a ona padla ako vrece piesku k zemi. Zosadol k nejak  všimol si kopiu pri jej srdci, dosť hlboko zasadenú. Silno krvácala a ťažko dýchala. Opherion ich rozohnala  niekoľko zabil až sa dali na útek. No medzi nimi, narazil zoči voči na mladého muža, ktorého spoznal. V daždi tam stál voči nemu s brnením od krvi. Chlapec ktorého kedysi Elismera zachránila. Opherion ho chcel zabiť no pri vzdychu svojej drahej na muža len vyceril zuby než sa otočil. Všade bola spúšť a bahno a tam, ležala i ona. Stúlil sa k nej, cítil ako chladla ako jej dych sa stráca. Privrel oči, cítiac nenávisť k celému svetu a pritom lásku celého sveta venujúc jej. V tichej modlitbe aby jej bolo lepšie. Jeho meno bolo tým posledným čo vyslovila než zavrela na večnosť oči. Ležal tam asi do úsvitu ďalšieho dňa, jeho telo sa prepadlo do blata ktoré ho pokrylo no nepohol sa od nej.

Ostala v ňom prázdnota. Ktorá nenašla konca. Napriek tomu že v ten rok vítal medzi drakmi i princa, tá iskra do života sa mu nevrátila. Ľudia sa pre neho stali hmyzom, tak ako ich vnímal jeho otec. Začal trénovať viac mladých drakov ktorý sa chceli stať strážcami, gardistami. A keď už sa mu naskytol čas voľna trávil ho v samote pri alkohole či len knihách. A roky šli ďalej a moc sa nezmenilo. Len zapadol do tej skupiny starších drakov ktorí prežili horšie časy. Drak ktorí zabil nespočetne ľudí no nikdy sa v zabíjaní ako takom nenašiel. V čom je možno iní než mnohí ktorí toľko času prežili. A jeho minulosť? Tá sa pod všetkým tým časom pochovala. A už nebolo ani prekvapením tak, keď princezná zomrela.

Prekvapenie však prišlo krátko po tom. V roku 1990. Mu došiel dopis od jedného zo strážcov s tým že doprevádzal jeho sestru, tá skonala a ostalo po nej len dráča z jej minulého vrhu. Dievčatko, ktoré poslal do sirotčinca z ktorého ho Opherion vzal. Avšak to že sú pokrvne spätý jej nepovedal ani vtedy ani dnes. Vychováva ju a stará sa o ňu, no jeho srdce ostalo stále ľadovým. Aspoň sa tak javí pred celým svetom.