Torsten Lorraine
1. 7. 1973 | Baron z Buckenu | Yashiro
FC: Wade Briggs
Torsten je pomerne mladý muž s dobrou svalnatou postavou, ktorú získal pravidelným cvičením s dýkami alebo streľbou z luku. Priveľmi sa zakladá na svojom vzhľade - chodí elegantne oblečený, upravený či už sa jedná o vlasy alebo bradu. Na jeho tele nesmie chýbať ani drahá kolínska s poctivo vybranou a drahou vôňou. Pozadu nie je ani vo výške, meria úctyhodných 182 centimetrov. A jeho oči… Keď sa mu niekto zadíva do modrých očí, pripomínajú zamrznutý oceán, rovnako ako jeho tvár na ktorej sotva niekto zazrie nejakú emóciu, ktorá by zväčšiny nebola vynútená - cez to dobre zahraná. Na jeho chrbte tak isto nesmú chýbať dva páry dýk, ktoré nosí vždy v puzdre tak, aby ladili k danému oblečeniu. Pod rukávom na ľavej ruke skrýva jazvu z popálenín, ktorá sa mu prihodila počas detstva.
Torsten je zaujímavá osobnosť, ktorá môže ponúknuť viac, než sa na prvýkrát zdá. Jednou z vecí, ktorá však nejde minúť je tá, že má silné sklony k perfekcionizmu, čo sa nie len odráža na tom z akou zodpovednosťou pristupuje k činnostiam, ale i k sebe samému. Vždy od seba očakáva to najlepšie, je to taký jeho malý veľký vnútorný záväzok, ktorý sa odráža i na jeho vždy pečlivo upravenému vzhľadu.
Čo si však nejde nevšimnúť je jeho až neprimeraný rozostup medzi ním a cudzími ľuďmi ku ktorým i napriek času pristupuje s neskutočnou opatrnosťou a nedôverou. Nenájde sa cudzieho človeka s ktorým by dobrovoľne prehovoril či si od neho niečo zobral. Dokonca i na svojich učiteľov si musel zvykať priveľmi dlho, než im začal dôverovať natoľko, aby sa od nich mohol niečo učiť.
Možno za to môže tá skutočnosť, že sa od ostatných líši i niečím iným. Fyzickým. Na rozdiel od ostatných necíti bolesť, väčšie teplo počas leta v Buckene, či chlad počas noci. Azda i toto spôsobilo emočný blok, ktorý stojí za jeho nedôverou a problém prejavovaním sa na verejnosti akýchkoľvek pocitov. Radosti, smútku, nešťastia, hnevu… netreba ale zabudnúť i na to, že vďaka tomu dokáže takmer vždy jednať s chladnou hlavou a rozumom. Napriek tomu, ale existuje situácia, pri ktorej nedokáže svoje pocity udržať, stena, ktorá ich prirodzene od mala zadŕža sa na moment rozpadne - keď sa niekto priblíži k Adrianovi alebo Cellane so zlými úmyslami. U jeho mladšej sestry je to o niečo citlivejšie, chce jej dopriať to šťastie, aby sa zamilovala, mala vzťah z lásky. I preto sa on sám snaží nájsť niekoho, aby upokojil túžbu rodičov…
V rodinnom kruhu je ako vymenený. Smeje sa, plače, prežíva s nimi nešťastie, radosť. Zabáva sa bez väčších problémov, či sa občas s bratom pochytia. Torstenové väzby sú k rodine skutočne silné, ku všetkým pristupuje láskyplne, vďačným svojim rodičom za doby, kedy sa mohol schovávať za ich chrbtom. Najsilnejšie pocity však chová ku svojim mladším súrodencom, najmä k Cellane. Voči nej a Adrianovi je až extrémne starostlivý, snaží sa im byť vždy po ruke, pomôcť ako len vie. Nebojí sa dať najavo to, že by za nich položil život.
Nikdy mu do ruky nepasoval meč. Dával prednosť slovám, ktoré sa naučil prejavovať vďaka dlhým hodinám herectva, čo mu dovoľuje i do značnej, hoc obmedzenej miery ukazovať svoje emócie - i keď sú hrané. Svoje slová volí vždy s najvyššou opatrnosťou, pečlivo ich vyberá, často maže med okolo úst druhým, len pre to, aby ochránil to čo mu je najcennejšie. A keď nepomôžu slová? Potom prichádzajú na rad dýky, ktoré nosieva takmer večne so sebou v dvoch puzdrách na svojom chrbte. Jediná zbraň, ktorá mu kedy padla do ruky a bol schopný sa naučiť tanec života a smrti spoločne s ňou.
Nezaprie sa ani to, že je synom svojej matky, pravý a skutočný Lorraine. Jeho najväčšou vášňou je hudba, hoc hrá na mnoho hudobných nástrojov, svoj voľný čas venuje hranim na husle a piano, ktoré pre neho predstavujú istý druh komunikácie s ostatnými. Počas hrania dokáže zdieľať pocity s ľudmi ktorých nepozná bez toho, aby sa núdil do nasadzovania jednej masky za druhou v snahe pôsobiť tak, ako to po ňom jeho rodina a spoločnosť predstavuje. Podobne ako brat nachádza oddych i v písaní, či už prózy, poézie, dokonca i vlastnej hudby, ktorá často zaplní chodby ich sídla, nech už je akákoľvek. Prevádzať svoje myšlienky a zážitky na papier mu vždy robilo istý druh problému, možno v tom bol i strach z toho, že niekto nájde to čo si skutočne myslí a to čo skutočne vo svojom vnútri cíti a nikomu sa to neodvážil povedať. Denník si z tohto dôvodu nikdy neviedol, no nosí pri sebe zápisník v ktorom má vopred napísané všetky činnosti dňa. Od kedy otvorí oči až pokiaľ ich nezavrie.
Život niekoho ako Torsten predstavoval vždy veľkú výzvu. Dokonca prvé, čo sa kedy poriadne naučil pri rozprávaní bolo to, aby okamžite povedal, keď sa mu zdalo, že sa niekde buchol, spadol na zem. Začal sa život plný opatrnosti a výziev, kvôli ktorým sa musel držať skrátka, neriskovať, učiť sa rozoznávať čo smie a čo je naopak nebezpečné. Keď bol ohe kamarát, prečo bol nepriateľ? Keď bolo teplé jedlo pre ostatných pochutinou, prečo naňho mama s bolesťou kričala, aby sa nabudúce nemotal okolo kuchárok, keď naňho jedna z nich omylom vyliala vrecú vodu a odniesla si to jeho ruka? Nechápal pojmom bolesť, chlad a teplo, nech sa všetci snažili ako veľmi chceli.
S príchodom na svet Adriana i jeho pribudajúcim vekom a divokosťou, starostlivý hlas rodičov vymenil hlas služobnej, ktorá sa dívala na každý jeho krok, napomínala jej, učila ho čomu sa vyhnúť, ako byť viac opatrný. Život plný opatrnosti ho nudil. Čiastočne závidel svojmu bratovi, ktorý i napriek dozoru nikdy nebol poúčaný tak ako Torsten, keď sa pri behu omylom buchol, pri snahe zliezť zo stromu škaredo poškriabal a zanechal na svojom tele tak jazvy bez toho, aby si to uvedomil. Všetko to pre neho ako si začalo strácať zmysel, ktorý sa márne snažil nahradiť poriadkom a systémom už v mladom veku, čo mu zostalo až do dospelosti. Nech už to bolo čokoľvek, vždy to malo svoje miesto, kam to patrilo, rovnako ako každá jedna minúta v jeho živote a každé narušenie malo svoju vlastnú devastujúcu dohru. Rozbitie taniera, krik plný nepochopenia, prečo jeho mladší brat môže, zatiaľ čo on nie zmizol až vtedy, keď čírou náhodou začul hrať matku na piane, jeho tmavé oči ju zazreli a jeho hlava sa nechala očarovať nádhernou hudbou. Nezmysel, nespravodlivosť nahradil pravý opak Paradoxne sa noty naučil čítať skôr, než písmo písaných kníh.
S príchodom na svet Cellane sa od oboch očakávalo aj zopár vecí. Nádej, že sa Adrian ukľudní, Torsten si upraví svoj systém a prijme do svojho života učiteľa, ktorého jeho rodina najala miesto matky. Nikto však netušil, že onen muž, ktorý jej mal učiť nežnosti a tajom hudby v ňom zanechá nekonečnú nedôveru v ľudí a emočný blok, ktorý viac a viac podopierala necitlivosť fyzických javov.
Nič na svete to nedokázalo zmeniť, ba dokonca sa to chvíľami i zhoršovalo. Zatiaľ čo po príchode do veku, kedy sa jeho život obracia k vzdelaniu, niektorí učitelia si jeho dôveru získali rýchlejšie, iným to trvalo a niektorí museli opustiť svoju pozíciu, aby sa od nich budúca hlava rodu vôbec niečo bola ochotná naučiť a neutekala od nich skôr, než vôbec vkročili do miestnosti vyhľadávajúc úkryt za nohami matky alebo otca. Piano a hudba sa stali jeho obľúbenými predmetmi, pridala sa k nim i jazda na koni, ktorú zdieľal s bratom, hoc sa ich cesty ešte čoraz viac rozdelili a on využíval každú možnú chvíľku, aby odcválal niekam za kopce s vidinou kreslenia, zatiaľ čo Torsten unikal za stoličku klavíra, či držania v husli jeho rukách.
Na svoju sestru si vždy vyhradil čas, ktorý spolu strávili dlhým rozprávaním, odpovedaním na jej otázky všetkého druhu, sprevádzaním ju po chodbách, hrania jej na hudobné nástroje, či si nechávajúc šliapať po nohách, keď si ju so sebou zobral na hodinu tanca ako tanečnú partnerku! Paradoxne ho s blížením bratom viedlo piano na ktoré Adriana učil hrať.
Čo však zo všetkého nenávidel a najviac učiteľov vystriedal boli hodiny šermu. Tancu s mečom v ruke nikdy nerozumel. Hudba mu nedávala zmysel a on častokrát opúšťal svoj systém, kedy s prázdnou tvárou pustil meč na zem a odkráčal preč i cez volanie učiteľa nech sa vráti. Nenávidel šerm než čokoľvek iné a po snahe rodičov donútiť jej to skúsiť znovu a znovu to vzdali rovnako, ako donútiť Adriana, nech nejazdí mimo domov kedy sa mu zachce a na ako dlho sa mu zachce. Tanec s mečom vystriedalo niečo iné. Začal sa o to skôr venovať povinnostiam čo by budúcej hlavy rodu, pomáhal otcovi v jeho práci.
Ani si len neviete predstaviť, ako veľmi sa natrápil, keď uvidel svojho brata, ktorý sa sotva dotrepal domov v polomŕtvom stave. Strávil u neho dlhé hodiny svojho voľného času dozeraním naňho spoločne s ich mladšou sestrou a to viac ho hnevalo, keď i nie cez úplné uzdravenie opäť vyrazil na cesty.
Niekoľko dňové zmiznutie Adriana nebolo nič nového pod slnkom, nikto netušil čo sa robí, čo sa deje, no po jeho príchode bol ako vymenený, stále zavretý sám so svojimi myšlienkami odmietajúci chodiť na akcie, vziať štetec alebo ceruzku do ruky. V tej dobe sa sám Torsten chcel podieľať, ukázať mu, že nie všetko je stratené. Otca nechá znovu najať učiteľa šermu s ktorým krok po kroku i cez nedôveru a rozostup prestriedajú mnoho zbraní, než nájde zaľúbenie v dýkach s ktorými sa neskôr učí pracovať. Jeho odhodlanie možno pre Adriana v tej dobe nič neznamenalo, ale nikto nemohol byť šťastnejší, keď sa Torsten zrazu zvládal po tom všetkom brániť sám.
Keď to nejde po dobrom, tak to pôjde po zlom - odhodlanie staršieho brata mladšieho nezobudilo z jeho nekonečného sna a tak po dlhom presviedčaní spoločne s Cellane ho zoberú spolu na ples pod zámienkou ochranou ich milovanej sestry. Bol to jeden z mála pocitov, kedy chápal slovu teplo, ako videli prebudenie Adriana k životu, k jeho starému ja.
Na rozdiel od svojich súrodencov, on miloval samotu, vyhľadával ju a trávil v nej väčšinu svojho času hraním na hudobné nástroje, čítaním knihy. Či už to bolo v knižnici, altánku alebo uňho v izbe. Nikdy nepochopil to čaro tomu byť na bále, plese, spoločenskej akcie, kde sa cítil zle, ťažko sa mu komunikovalo a i cez hodiny herectva nedokázal vždy nasadiť tú správnu masku a vybrať správne slová. Jediný dôvod, prečo sa niečoho takéhoto účastnil, boli jeho súrodenci a čistá povinnosť, ktorá ho k tomu jednoducho donútila.
Osud všetkých troch bol určený v momente čo sa narodili. Cellane sa vydá za niekoho z bohatej a vplyvnej rodiny, tí ktorí na ňu niečo skúšali v zlom alebo nelahodili výberu bratov vždy odohnali, zatiaľ čo oni dvaja si mali nájsť ženy, oženiť sa a priviesť na svet potomkov. S mamou mal vždy dobrý vzťah, ale toto bola vec, ktorú jej nikto nedokázal vyhovoriť. Láska v tomto slova zmysle nemala v týchto chvíľach miesto, alebo jednoducho verila v tom, že spolu nájdu spoločného slova a nakoniec sa zamilujú rovnako, ako to urobila ona s otcom.
• Hrá na mnoho ďalších hudobných nástrojov.
• Snaží sa nájsť si ženu s nádejou, že potom dajú Cel viac pokoj.
