Aj cez to, že svoju matku nikdy nepoznala a otec sa cez svoje povinnosti nemal čas starať, necítila sa sama. Od mala mala koho volať mamou, mohla sa hrať so služobnými alebo so svojou staršou sestrou, či bratom. O rok neskôr sa ich rodina rozrástla o ďalších dvoch členov. Nikdy nemala teda potrebu sa cítiť samou. Jej nevlastnú mamu milovala, brala ju za svoju. Vždy vedela, že za ňou môže prísť, povedať jej niečo, pohrať sa s ňou. Nikdy ju neodmietla.
Jej ranné detstvo bolo pokojné. Užívala si života v prepychu so svojou mamou, sestrami i bratmi. Snažila sa s nimi vychádzať najlepšie ako mohla, najviac sa jej však darilo u jej sestry Adrianny s ktorou si vytvorili jedinečné puto. Všade kde mohli boli spolu, vonku, doma. Dokonca i keď prišiel čas na základné vzdelávanie, všetky druhy hodín brali spoločne. Od základov ako bola gramotnosť, po hodiny tanca, histórie, či iných doplnkových hodín, ktoré obe sestry zaujali. Keď zomrela jej nevlastná matka, posadol ju smútok, ktorý vyústil v to, že sa Victoria snažila urobiť všetko pre to, aby sa ho zbavila.
Jednou z vecí, ktorú nikdy nezdielala so svojimi súrodencami a ani s Adriannou, bola jej túžba pomáhať každému zranenému zvieraťu, ktoré našla. Či už bola v záhradách alebo vonku na vychádzke so strážcami, ktorých jej tato pridelil. Vždy mala radosť, keď videla, že sa znovu pozbierali na nohy a odišli naspäť do svojich domov živí a zdraví. O to viac ju však vždy mrzelo, keď nejaké neprežilo. Zranené zvieratá si vždy ťahala domov, kde jej pomáhali služobné, keď ich pekne poprosila. Keď sa však o jej nezvyčajných činoch, ktoré dokázala prekvapivo tajiť pred otcom zopár rokov - než mu do otvorenej pracovni vbehla už takmer vyliečená veverička a narobila mu tam neporiadok - jej zachraňovanie zvierat ihneď zakázal. Tak či onak, nikdy sa toho plne nevzdala. Hoc od neho ako odškodnenie dostala dva kanáriky a papagája, stále v potají v záhradách zachraňuje tie malé stvorenia, ktoré sa o seba nedokážu postarať a čakala by na ne smrť. Starostlivosť o svoje vlastné nikdy nezanedbávala. Naučila svoje andulky spievať, papagája zase škriekať zakaždým, čo niekto otvoril dvere, aby ich zdvorilo vystrašil. Vždy sa len smeje nad tým, keď ju jej pestrofarebný kamarát v izbe vystraší tiež.
Spoločne s andlulkami a papagájom mala i psa, ktorého dostala od svojej nevlastnej mamy. Ten však časom pošiel na vek. Bolo to jej prvé vlastné zviera, ktoré stratila a zasiahlo ju to viac, než smrť divokého zvieraťa. Vtedy sa prvýkrát zavrela vo svojej izbe, odmietala chodiť na plesy, či sa s niekým rozprávať. Prvý človek s ktorým prehovorila bol až Lucius, ktorý ju nie len po dlhom čase dokázal rozveseliť, ešte jej priniesol i hrdzavé mača, ktoré dostalo meno Marhuľa. A, že to bol diablik, ktorého by ale nevymenila za nič na svete. Jej svet razom nabral nové farby šťastia a ona sa vrátila k bálom i plesom. Či už s Adriannou alebo bez nej. Ale i slávnosti ako tieto skrývajú v sebe temné tiene. S neposednými rukami šľachticov sa stretli obe sestry nie raz a aj keď sa vždy zverili otcovi alebo Luciusovi, nie vždy to pomohlo. Victororia nikdy nebola hlúpa a tak vedela povedať, čo takých mužov zastihne. Nechcela sa však cítiť v tomto smere odsúdená na milosť a nemilosť, chcela sa vedieť brániť a po dlhom prehováraní Luciusa sa jej dostalo to čo chcela. S nevôľou ju naučil základy, ktoré jej mohli pomôcť, keď si niekto nebude dať povedať a on alebo Gerrett nebudú na blízku.
Počas dní, kedy opúšťa domov so strážcami chodí do miestnych lesov, okolia Erei a skúma. Nikdy však nie priďaleko, aby sa vždy mohla na čas vrátiť domov. Postupom času jej ale prítomnosť najlepších mužov začala vadiť. Hnala svojho koňa ďaleko od nich a nie raz im utiekla. Avšak vždy len na hodinku až dve. Raz sa ale rozhodla, že si jej vychádku a slobodu bez nich predĺži o niečo dlhšie. Nebolo jej pol dňa… Gerrett dal pre ňu v ten deň poslať, chcel jej niečo dať, no miesto daru došlo k hádke, keď sa dozvedel, že necháva svojich strážcov ďaleko za svojim chrbtom. Ich hádka netrvala dlho, vlastne by sa to ani nedalo nazvať hádkou. Cez všetku jej snahu ju umlčala jedna jediná výchovná facka. Z jeho pracovne odchádzala s červenou tvárou od jeho dlane, očami, ktoré zadržiavali plač a so zákazom opúšťať jej izbu na tri mesiace. Takto riešil všetko. Neverníctvo svojej milenky, ktorá ju s Adriannou už od príchodu chcela zožrať zaživa, hádku s ňou, ako by boli na rovnakej úrovni. Možno i v jeho očiach boli. Niekto cudzí, kto sa motal okolo ich otca. Vždy si brala jeho všetku voľnú chvíľu a on svoje deti umlčal darmi.
Jeden z najväčších zvratov v jej živote bol odchod Mirabell a Eliotta z ich sídla. Všimla si, že si Eliot a otec idú po krku ako dva besné psy nejaký čas. Kto by si to vôbec nevšimol? Ani len slepý či hluchý by nemali takú možnosť, celé sídlo bolo hore nohami. Keď sa tí dvaja hádali, vedela o tom snáď celá Erea. Raz tá hádka skončila ich odchodom. Nebol tichý, ani príjemný. Aspoň z Eliottovej strany, ktorý v hnevu mal potrebu uraziť každého jedného súrodenca. Victóriu, Adriannu i Luciusa, ktorí podľa neho slepo poslúchali otca, ktorý v jeho očiach nebol ničím dobrým. Len démonom, ktorý straší deti v knihách. Krátko po ňom odišla i Mirabell, tá však v úplnej tichosti. Podľa toho, čo sa k nej dostalo sa vrátila k otcovým starým šľapajom a stala sa z nej pirátka.
Život bol potom o niečo pokojnejší. Hádky ustali, Victoria macochu nejako trpela, ignorovala a nechala ju žiť svojím vlastným životom rovnako ako vtedy, keď prišla. O niečo viac si zvykla aj na to, že pokiaľ tu je ona, deti svojho otca uvidia minimálne. Aspoň ona a Adrianna. Lucius predsa len raz prevezme otcov odkaz a bude viesť Ereu on. Pokoj však netrval večne. Nestalo sa to ani tak dávno, čo uvidela nového strážcu, ktorý zabil Marhuľu. Musel si myslieť, že je to túlavý kocúr, aj sa na to odvolával, ale v očiach Victorie to nič neznamenalo. Svet razu znovu prišiel o všetky farby a po dlhom čase sa dobrovoľne zavrela do svojho sveta i svojich komnát. Znovu to bol Lucius, ktorý zaklopal na jej dvere, vliezol dnu i bez jej súhlasu. Dlho sa spolu rozprávali, neskôr dlho len v tichosti sedeli a nakoniec ju prekvapil šteniatkom bígla. Dala mu meno Siurius, a aj keď má svoje nové zviera rada, stále ju trápi svojim spôsobom skorší odchod jej kocúra.